Naša tvorba

Na tomto mieste môžete nájsť ukážky našej tvorby.

Prajeme vám príjemné čítanie.

 

 

 

 

 

 

 

 

Martina Grmanová

 

Zrelá

 

krajina môjho tela

zľahka zbrázdená

naoko mĺkva

                      poddajná

 

v zákutiach trhliny

prach z ciest

po ktorých kráčam

 

nik nezasial

nik nezožne

pusto je

 

 

 

 

 

Pamäť na sny

 

hmlou zastretá

nedovidíš si na myšlienky

do tvojich vnútorných zrkadiel

som ukrytá

čriepky zo mňa

pod tvojimi viečkami

spím

 

 

 

 

Len túžiť

 

až ostrihajú tráve vlasy

a zmĺkne aj posledné steblo

už viac nezakvitnem

skromná

nenáhlivá

ťa budem čakať

volať po mene

 

a kdesi v koreňoch tušiť

že nikdy neprídeš

 

 

 

 

Vlčia žena

 

vo vlasoch maky

krvavé, vlčie

túlaš sa mesačnými cestami

túžba ti divo hľadí cez oči

do vlčej kože vstúpiš

v nej sa uzavrieš

niet návratu

spln ešte nenastal

no ty už vetríš vlka

 

 

 

 

Zmok

 

som zmok

nehľadaj moju podobu

v čiernom perí               

                          nosím nešťastie

nenazeraj do studne

spráchnivenej, vyschnutej

nenájdeš ma

na hladine neuvidíš moju tvár

odraz v nej

už dávno splynul so zemou

 

 

 

 
Point Zero

 

dni sú ihly pod nechtami

dlhé

bolestivé tušenia

v nedospatých ranách

 

v stupajach rozbité zrkadlá

nazri

unavená až na prah kostí

až na prach

 

 

 

 

V odrazoch

 

v zrkadle za zrkadlom

bdie smútok               

                vrastený do duše

 sen na jeden ľudský dych

                ukrytý vo vetre

na jazyku predtucha

v prehltnutom tichu

v nekonečných odrazoch

                sa strácaš

 

 

 

 

Do slnka

 

Možno sa raz odhodlám

rozbiť tú sklenú stenu

za ktorou žijem

stlačená úzkosťou

Budem mať jazvu

na pravom zápästí

ako varovanie        

Budem strihať

krídla anjelom

a lepiť si ich

na chrbát

A na starej hojdačke

pod višňou

sa rozhojdám

Až do slnka

 

 

 

 

Návraty

 

ako po skoku do prázdna

neistota ťa uväzní

roztrieštiš sa

na tisíc kúskov

v záchvevoch hviezd

po zotmení

z prachu povstane tvoja duša

a vietor v nej

 

 

 

 

 

 

Martina Martinetti

 

 

The River
 

 I believe that behind the scenes of this world

there exists a parallel one

where the souls in love meet

that have decided to remain on opposite sides of the river.

 

There are moments when the doors open

for an instant

they cross the bridge

and stop halfway

where I can take your hand

feel your body that has become mine

let our infinite love flow

in the river

protected there by stopped time

 

kiss me with the fresh perfume of spring

dry my tears with the mild wind

light the fire of my passion

with the storm’s lightning

 

and I will believe again in your love

thrown in the river

on a summer’s evening

 

Martina Spalova, 2008

 

(translated by David Renka)

 

 

 

 
IL FIUME
 

 

Credo che dietro le quinte di questo mondo                                             

esiste un mondo paralello                                                                            

dove si incontrano l`anime innamorate                                                                            

decise  a rimanere in questa parte                                                    

del fiume.                                                                                                         

 

Ci sono dei momenti quando si approno le porte                                    

per un instante

attraversano il ponte del fiume

e si fermano alla meta                                                          

dove posso prenderti per la tua mano

sentire il tuo corpo diventando il mio

lasciare a scorrere al fiume

il nostro amore infinito

protetto nel tempo fermato dentro il fiume.

 

baciami con il profumo fresco di primavera                                        

assiuggia le mie lacrime con il vento clemente                                             

accendi col il fulmine della tempesta

il fuoco della mia passione

 

e io crederai di nuovo al tuo amore                                                           

lasciato una serata d`estate                                                                       

nel fiume.

 

 

Úryvok z románu

 
IV. kapitola  - Prejav
 

V ďaľšie dni  mi ministerka dala urobiť nový prejav  o  spoločnej euromene pre nejakú konferenciu v Paríži, a potom daľší pre Europsku centrálnu banku, na nej som sa celkom vybesnila, banky ma vždy zaujímali a banka bánk pre mňa v mojom abstraktnom ponímaní bola ako zlá stará mama, ktorá nechce utrácať za doktora. Musel sa jej páčiť, ked´mi večer nariadila napísať  rovno ďalší na zasadanie bankovej rady v Bruseli a to  aj s konkrétnymi informáciami o stave nášho bankovníctva, ktoré mi poslal veľmi sympatický mladý muž s centrálnej banky. Musím ešte niečo od neho chcieť, taký úlovok mi bude Marcela závidieť. Dokonca sa s ním dá porozprávať aj o inom ako o euromene, to je dobrý signál z toho pozerá celkom pekný večer vo dvojici.

Samozrejme sa nekonal, lebo nestíhal, musel dokončiť správu a urobiť milión vecí a on cez týždeň nikam nechodí, správne, musí si budovať kariéru ináč to nikam nedotiahne a už potom ho naozaj nikto nebude ťahať von. Zmýlila som sa, je to typický ustráchaný karierny úradník, ktorý by mi celý večer rozprával o euromene a o tom aký je on obľúbený u guvernéra a s kým sa on pozná. Tiež by mi povedal aké je guvernérovo obľúbené jedlo, s kým hrá golf a kto je jeho aktuálna milenka. Ja by som sa medzitým nenápadne opila a vyhovorila sa že mi je príšerne po tej večeri zle a zavolala by som si taxík. Niektorí ľudia si nosia svoju budúcnosť napísanú na čele. škoda, že ho nemôžem poslať rovno do plynu, je môj kolega a ja ho oddnes budem dosť potrebovať, tak ho len poľutujem a stiahnem sa domov.

Táto práca ma začína celkom zaujímať. Nielen pre iluzórny pocit dôležitosti, a márnu nádej, že sa nám podarí  niečo ukradnúť z ministerkynej slávy a moci. Všetci z jej teamu sme chceli byť ako ona, obdivovali sme ju a chceli sme sa niečo od nej naučiť. Takto som to vnímala ja, život na ministerstve bol o niečo komplexnejší a z mojej detskej naivity ma chcel nekompromisne zobudiť.

Do práce sme prichádzali na pol ôsmu ráno, čo si vyžadovalo veľa úsilia z mojej strany presvedčiť ma každý deň o šiestej vstať, aj ked´po prežúrovanej noci zo mňa bolo cítiť tokajské červné. Po práci väčšinou to znamenalo o deviatej večer sme zvykli náš team skončiť v našej obľúbenej krčme za rokom a na dobrý spánok hodiť zopár pív. Boli sme všetci mladí a bez záväzkov. Jedinou záľubou bola naša práca a tá nám zhltla aj všetok voľný čas. Postupne sa okolo mňa vytvorilo zvláštne sterilné prostredie zložené z ministerky, nášho teamu a ľudí okolo vlády. Strácala som kontakt so zvyškom sveta väčšinou času som trávila na ministerstve s teamom alebo v lietadlách na európskych konferenciách, kde nás pre znalosť jazyka výdatne ministerka posielala. V priemere to znamenalo, že som cestovala každý týždeň aspoň dva dni. Destináciou bol môj obľúbený Brusel a zopár krát Franfukt nad Mohanom, kde sídlila centrálna európska banka, kedže môjim oborom sa stala problematika euromeny. Z týchto výletov som si odnášala kufor materiálov, ktoré som väčšinou cez víkend musela spracovať a napísať správu pre ministerku, mojich kolegov a následne harmonogram úloh pre všetkých zaiteresovaných. Počas dňa ma mohlo prekvapiť nepredvídané udalosti, na ktoré som musela urýchlene reagovať, tak napríklad veľmi zaujímavé obdobie bolo schvaľovanie štátneho rozpočtu kedy sme mali všetci pohotovosť a museli za desať minút reagovať na zmeny v parlamente.

Jedna aktivita však zostala absolútne nemenná počas všetkých dní na ministerstve bol to vlastne posvätný rituál  hneď po otvorení kancelárie ísť na raňajky do bufetu. Spoločnú rannú kávu bolo úplne nepredstaviteľné vynechať. Dnes som prišla do bufetu medzi prvými, čakala ma len Marcela, ktorá začínala   so svojimi raňajkami. Dve párky, horčica a chleba alebo 15dk vlašského šalátu, v najhoršom prípade ruské vajce,  iný výber nebol.

„ zdravím ťa krásna, dnes nejako skoro, to mi chceš povedať, že si včera išla po večeri rovno späť?“ podpichla ma Marcela.

„ to by som si nedovolila drahá moja, ja som v podstate nešla včera  vôbec späť. „ povedala som jej a prisadla si aj s mojou kávou a ruským vajcom na tanieri.

„a ako bolo v Bruseli? čo nové na našej ambasáde, už im vymaľovali kancelárie? „ spýtala sa ma Marcela

„nebola som na našej ambasáde, doletela som sa  včera večer a s ostatnými deckami s  úradu vlády sme boli minúť naše diety, vrátila som sa dnes nadránom, mám sa úplne fasa, najradšej by som to hned´zabalila a išla sa niekde poriadne vyspať.“ odpila som si poriadne z kávy a pustila sa do raňajok

„ to ti verím, a dnes k nám príde delegácia z World bank musíme napísať podrobnú správu, aha nevieš o tom, bola si preč. Tak si daj pre istotu dvojitú kávu,  oznamujem ti to ako prvá.“

„ to si ma milo potešila, začínam mať týchto stresov plné zuby, celú mladosť si zaserem na ministerstve a v predčasnom dôchodku budem spomínať na tieto prekrásne rána v bufete. kde sú všetci?“ spýtala som sa a prekvapene začala obzerať po bufete.

„ konečne si sa vrátila a o ničom nevieš, ten tvoj nekonečný optimizmus mi veĺmi chýbal, Eva Hartrová ťa vymenila v Bruseli, Butowski sa snaží na úrade vlády, majú tam poľského vyslanca, ale doobeda je tu a dnes večer nás pozval na pivo. je to strašne zlatý chalan povedal mi, že odíde na naše veľvyslanctvo do Poľska možno už do konca roka, ak mu to ministerka dovolí. chce robiť zahraničný obchod s Višegradom, vôbec nie je prispatý tam mu to bude dobre sypať, pripravuje sa zóna voľného obchodu. a ty z čoho chceš žiť?

„ako z čoho? ved´tu robím, čo by som mala akože ešte chcieť? „ nechápala som kam Marcela mieri.

„ty si fakt ešte opitá, každému tu o niečo ide, ved´sa v tomto období láme chlieb, musíš si chytiť dobre miesto teraz ked´sme pri tom, ideme do Európy otvárajú sa pre nás fondy a tiež phare fond prístupovej pomoci, bude sa robiť kopec projektov, rozhodni sa čo chceš, nie. okrem toho sa pripravuje privatizácia bánk, tá už je schválena a Peter mi povedal, že táto vláda chce sprivatizovať aj vodu a energiu.“ rázne mi vysvetlila Marcela

„to som počula v Bruseli, fakt dosť nechutné, ako majú všetci naponáhlo, hovädá nenažrané.“ rozčúlene som zvýšila hlas až mi po prišlo:

„počkaj, drahá moja, ty si sa začala takto zbližovať s našim arogantným Petrom a tak toto je tá najväčšia novinka tohto roku, ešte lepšia ako privatizačný plán.“

„a čo tebe sa nepáči?“ nesmelo sa ma spýtala Marcela.

„vyzerá až príliš dobre a on to vie. jasné, že je neskutočne inteligentný a ambiciózny, na môj vkus až priveľa a má taký zvláštny prízvuk, preboha odkiaľ sem prišiel?“

„rodičov má z Ruska, ale narodil sa na východe.“

„už mi je to jasné, korene nepustia.“ aj Marcela sa narodila niekde na východe, chápem že si toho majú čo povedať..

 

 

 

 

 

 

 

Pavel Knapko

 

Pacient, ktorý poznal svoju diagnózu

 

 

“Marketingový mix je súbor nástrojov, ktoré firma používa pre dosiahnutie svojich cieľov, delia sa na 4P: product, place, price...”

Niekto sa zobúdza hlbokým nádychom, nevdychuje len vzduch, ale nový ešte nezačatý deň. Ja som ešte ani nerozlepil oči a už zo mňa vyšlo bľabotavé:

“...4P-Product, place, price, promotion.”

Svalstvo a orgány automaticky vedeli, čo ich čaká. Naprogramované s presnosťou robota začali vykonávať prvé úkony. Ruka vedela, že musí odhrnúť froté deku, aby sa ľavá noha mohla dotknúť studenej podlahy. Pravé plece sa oprelo o stenu, čím pomohlo zvyšku tela sa odlepiť z vyhriatej postele. Pery sa ďalej vlnili, akoby som rapotal nejaké staré zabudnuté zaklínadlo.

“Produkt sa delí na...”

S ľahkosťou baleťáka som preskočil hŕbu kníh a učebníc, prešiel som dverami izby, naplnil kanvicu vodou, vsypal do hrnčeka s nápisom ”Život je kobra” dve lyžičky kávy a zamieril do kúpeľne. Všetko bolo naplánované. Kým si opláchnem tvár (žiadna komplikovaná ranná hygiena sa nekonala), zovrie voda. Šetrím čas. Moje dni, život bol založený na jednoduchom pláne – nikdy nemar čas niečím čo môžeš urobiť jednoduchšie. Vymočil som sa a na smaltovanej mise zostali tri ranné tradičné kvapky. Spláchnutie ma prebralo len spolovice. Zrazu som si uvedomil, že nejakým zázrakom sa mi v ruke objavila cigareta smerujúca medzi mrmlajúce pery.

“...základný produkt, rozšírený produkt, vlastný produkt”

Fajčil som na balkóne a pozoroval zobúdzajúcu ulicu. Stará vetračka ústiaca zo steakhousu oproti vrčala, akoby z nej mala každú chvíľu vyletieť lopata ventilátora a rozšľahať mi vnútornosti na kašu. Slnko sa gúľalo po strechách bytoviek, starý opilec sa rozhulákal pod blikajúcou lampou, po asfalte hopsal neidentifikovateľný operenec...všetko bolo, ako má byť. Ulicou sa dokonca prehnal aj igelitový sáčok a zachytil sa o kľučku starého Fordu. V popolníku pribudli ďalšie tri špaky, v kanvici sa opäť varila voda a v hrnčeku sa zázračne objavila ďalšia porcia kávy. Strieborný dym obkolesoval moje telo a v raňajšom šere bol obzvlášť krásny. V ruke som držal asi sedemsto stranovú bibliu rozoberajúcu “morálne prečiny novinára”. Písmenká v nej pre mňa nič neznamenali, dokonca som v nej ani nelistoval, pery ozlomkrk mrmlali, vlnili sa...jedna sa trela o druhú akoby to niečo znamenalo...

“Produkt sa delí na základný, vlastný...”

Hrnček s kávou bol opäť plný. Ani som sa nestihol zamyslieť nad tým, kedy som ho doplnil. Sused v baráku oproti sa rozhodol, že mi ráno spríjemní tlmeným poprdkávaním a vyzivovaním. Slnil sa na zubatom slniečku, opieral o teplejúce zábradlie balkóna a pod pazuchami sa mu tvorili elipsy potu. Alebo tam už boli?

“Produkt sa delí...”

Prešlo mnou niečo veľmi pripomínajúce triašku. Ukazovákom začalo kmitať a na predlaktí navrela hrubá žila. V žalúdku to zabublalo, sused si ďalej poprdkával...

“...delí na základný...”

“Morálne prečiny” pľasli na zem. Kŕč zo žalúdka prešiel do hrudného koša, no pretransformoval sa z malej otupenej žiletky na starý zhrdzavený kotúč cirkulárky. Bolesť sa rozliezala mojimi útrobami, plnila každú dutinku, žilku, bunku...Sused už prestal vo svojom rannom rituáli a uprene na mňa hľadel. Zrazu mi neuveriteľne vyschlo v krku a chcel som sa napiť kávy, no k perám som si priložil len prázdnu skrútenú dlaň. Kolená sa mi podlomili a na píšťale som cítil črep hrnčeka. Tvár mi klesla na chladné balkónové dlaždice...

“...vlastný, rozšírený...”

Cez medzeru medzi balkónovými mrežami som zazrel môjho trpasličieho suseda. Vyzeral hrozne, stále otváral ústa ako ryba na suchu...oči mal vypúlené, akoby mu mali každú chvíľu vypadnúť na rozhorúčený asfalt, kde by sa o ne postaral neidentifikovateľný operenec. Slnko začínalo byť neznesiteľné. Tvár som si stále viac pritláčal na kachličky a snažil sa ju schladiť. Bolesť som už necítil, nahradilo ju niečo nové a neznesiteľnejšie...bezmocnosť.

“...rozšírený, vlastný...”

Motto na hrnčeku ”Život je kobra” pre dnešné ráno nabralo na novom uštipačnejšom význame. Niekto sa neuveriteľne rozkričal. Krik bol tak neuveriteľne ohlušujúci až mi pripadal niečím nadpozemský. Kým som sa ponáral do hustnúcej, ropnej temnoty, želal som si len jedno: bože, nech  toho skurvenca, ktorý tu v takéto nádherné ráno vyhukuje, niekto umlčí.

 

Pri druhom zatrasení sanitky na mňa odniekiaľ vypadla fľaštička jódovej tinktúry. Držal som sa za žalúdok. Opakoval som si tretí okruh: „Informačná politika médií“. Akosi sa mi to zlievalo, jedno cez druhé, mal som z toho výčitky. Nado mnou sa nakláňal mladý sebaistý doktor s odzbrojujúcim  úsmevom sa ma pýtal, kde ma čo bolí. Sanitkou opäť zarachotilo a šofér zvolal spevavé: „výmole jedny vy...” nestihol dokončiť vetu, pretože sanitku nadhodilo a na mňa tentokrát padla sada leukoplastov všetkých veľkostí. Doktor ma štuchol pod rebrom:

“Tu vás bolí?”

“Aj tam.”

“A kde ešte?” Doktor sa pozrel na kolegu krčiaceho sa pri mojich nohách.

“Všade.” Odmlčal som sa pretože som v pamäti hľadal odpoveď na otázku: Aké sú prostriedky a formy individuálneho pôsobenia v PR. Preglgol som odpoveď a pokračoval:

“Ja viem, čo mi je.”

Doktori sa na mňa pozreli s profesionálnym záujmom.

“Proste...”

“...proste ma jeblo.” Dokončil som vetu a opäť sa ponoril do ropnej temnoty, kde rachotenie sanitky bolo orchestrom a odpoveď na otázku: „Aké sú kultúrne, osobnostné a psychické aspekty reklamy?“, bolo libretom.

 

 

Zobudili ma hlasy doktorov, tentokrát nesršali mladíckym elánom, ale skôr stareckou zošúverenosťou.

“Čo povedal röntgen?” Spýtal sa nervóznej sestričky.

“Nepotvrdil slepé črevo.” ...a nervózna sestrička odpovedala.

Miestnosť bola dokonalá. Teda ak dokonalosť v tomto prípade znamená sterilnosť a interiérovú umiernenosť...tak určite dokonalá bola. Niekde bzučalo odsávanie, vlastne hrmelo, akoby sa za oknom práve preháňal hurikán. Ledva som rozlepil pery, pripomínali vysušené slivky. Osadenstvo izby si všimlo, že som sa prebral, no pokračovali v nezáživnej konverzácii.

“A moč?”

Sestrička priložila k doktorovým polmesiačikovým okuliarom niekoľko stranový spis. Kovová konštrukcia postele ma tlačila do bedrovej kosti. Perspektíva miestnosti bola pokrivená, nepravidelná. Oči sa mi v niekoľko sekundových intervaloch otvárali a zatvárali.

“Necháme si ho tu na pozorovaní, uvidíme s diagnózou do zajtra”. Doktor.

“Ale ja poznám tú moju...diagnózu” Rozlepil som pery a bol to pre mňa priam olympijsky výkon.  Doktor sa zhovievavo usmial. Pri zárubni sa objavil starec s prelepeným okom a barlou v tvare hokejky. Uhrančivo na mňa hľadel a škrabal si nos.

„A čo vám teda je, keď ste si taký istý?” Sestrička sa takmer neviditeľne uškrnula.

“No vlastne som si naozaj dosť istý...jeblo ma, už som to hovoril predtým” perspektíva miestnosti utekala do nekonečna. Doktor si schoval môj spis pod pazuchou a návštevník pri dverách urobil pár krokov vpred.

“Zomrie?” Spýtal sa návštevník.

“Nikto nezomrie.” Povedal doktor.

“Ale vy, pán Murgaš, si zase budete sťažovať na reumu...to máte z toho snorenia.” Povedala sestrička.

Ja som nepovedal nič. Prvý krát v živote som proste mlčal a hľadel na rotujúci strop.

“Po infúziách vám bude lepšie.”

“Infúziách?” zašepkal som sám pre seba. Vtedy som si všimol uzol hadičiek  vedúcich z mojej ľavačky a ihlu pricucnutú ku koži. Preglgol som. Predtým ako sa mi začalo snívať o ulici plnej zmrzlinárskych áut som si všimol ako sa moja izba pomaly vyľudňuje. Zostal som v nej len ja a odsávanie simulujúce letnú búrku.

 

Snov bolo viac. V jednom som sa preniesol do detstva. Ležal som v „detskej“ na posteli zabalený v hrubom paplóne a počúval otcovu rozprávku. Oco si rád vymýšľal, pred spaním som mu dokonca nesmel hovoriť ”tato”, ale Rozprávač. Rozprávač sedel vedľa mňa na posteli a vymýšľal si príhodu o “brizolitovom monštre”. Raz som sa ho spýtal, prečo má náš dom takú čudnú omietku. Tato mi vysvetlil, že to je brizolit, že v tom čase, keď dom stavali bol v móde. No z otca sa po zapadnutí slnka stal Rozprávač a z brizolitu monštrum. Taktiež som sa ho spýtal, prečo sa ten “brizolit” tak jemne leskne, akoby v ňom boli rozomleté drahokamy. Rozprávač sa len pousmial a povedal, že to nie sú drahokamy, ale rozdrvené injekčné striekačky, aby malta lepšie držala. Pri západe sa lesknú najviac a vtedy sa prebúdza. Vyjde zo steny a blúdi domom, keď všetci spia. Nesnaží sa nikomu ublížiť, len sa túla. Občas sa skryje pod posteľ a načúva dychčaniu tých, čo spia. V sne som sa potil a cítil som, ako sa mi paplón lepí na pokožku. Rozprávač sa postavil a povedal:

“To, kam som to dotiahol nemám zo školy, ale z toho aký život som si vybral. Pamätaj na to.” Dvere sa zabuchli, no vedel som, že nie som v izbe sám. Nenávidel som jeho rozprávky. Naháňali mi strach. Chvíľu som hľadel na strop a vedel som, čo musím urobiť, aby som sa mohol oddať pokojnému spánku. Nahol som sa cez paplón a pozrel pod posteľ. Samozrejme tam nikdy nič nebolo.  Občas chumáč prachu alebo nejaký vystrašený pavúk. Teraz to bolo iné. Hľadelo to na mňa prikrčené spod postele a na jeho drsnom tele sa jemne leskli blikotavé iskričky pripomínajúce hviezdy na nočnej oblohe. Rozhodol som sa, že nebudem kričať.

 

Prebudila ma bolesť a pach nemocničnej izby. Ihlica prelepená leukoplastom na mojej pokožke sa zamihotala chladnou modrou. V tele sa mi prelievalo tekuté olovo. Tvár som mal skrivenú kŕčom. Ticho noci prehlušovalo odsávanie a moje prerušované dychčanie. Chcel som sa prevaliť na bok, ale hadička vedúca k infúzii na stojane ma nepustila. Uvedomil som si, že nie som v izbe sám. Na posteli, ktorá bola predtým prázdna, ležal muž a uprene na mňa hľadel.

“Čo je?”

Neodpovedal a ďalej civel. Zdalo sa mi, že izbu zaplavilo niečo podobné ortuti. Ťažko sa mi dýchalo a môj nový mlčiaci spolubývajúci ma znervózňoval. Spomenul som si na kapitolu v učebnici, ktorú musím prebehnúť, aby som si do štátnic stihol prejsť druhý okruh. Vtedy som si uvedomil, že všetky knihy mám doma. Olovo sa prelialo k pleciam a krku. Z celej duše som si želal, aby som tu mal moje knihy. Vtedy som zaspal a v tú noc som už nemal žiadne sny.

 

Moje nasledujúce dni sa skladali z opakovaného zobúdzania sa, zaspávania a snahy ignorovať bolesť. Tá sa postupne stratila, ale nahradilo ju niečo nové. Hľadel som na svoje ruky, spolubývajúci mlčky hľadel na mňa a doktor s polmesiačikovými okuliarmi hľadel na obidvoch.

“Necítim si ruky.”

“To je len zo stresu, skúste sa uvoľniť.” Zamudroval doktor.

“No to by som veľmi rád, ale je to dosť obtiažne...keď si kurva necítim ruky.”

“Len sa ukľudnime. Musíme vylúčiť slepé črevo.”

“Nie je to slepák...a som strašne smädný, musím sa napiť.” V ten moment boli pre mňa moje ruky len dve protézy primontované k telu. Desilo ma to.

“Po nasadení infúzií piť nemôžete, nebojte sa za chvíľu vám telo načerpá živiny a budete sa cítiť lepšie.”

“Ale práve teraz sa cítim dosť na hovno...” Z chodby sa zrazu začal niesť niekoľko hlasný slávnostný chorál. Naše pohľady sa upriamili k dverám. Chorál naberal na hlasitosti a po chvíli sme zistili, komu patrí. Skupinka dôchodcov sa kyvkala zo strany na stranu a jeden z nich držal v ruke čokoládovú tortu vytŕčajúcu z kartónovej škatule. Boli zhrbení a každý z nich mal v povinnej výbave francúzsku barlu alebo kolieskové kreslo. Pomaly sa sunuli vpred a na tvárach im žiarili úsmevy a nemocničnou chodbou sa ozývalo: „Veľa šťastia zdrááááviááááá...” Hlúčik nám zmizol z dohľadu a doktor a spolubývajúci na mňa opäť vrhli svoje lačné pohľady.

“No tak, vzchopte sa!” Zahlásil doktor a s mladíckou mrštnosťou zmizol z izby. Zhlboka som oddychoval. Preletel som pohľadom z mojich rúk na spolubývajúceho a vodovodný kohútik v kúte izby. Zo striebornej rúrky sa odlepila priezračná kvapka a explodovala o dno smaltovaného umývadla. Na sucho som preglgol.

 

Nemotorným kačacím krokom som sa presúval k umývadlu a ťahal za sebou infúziu. Kolieska nepravidelne vŕzgali. Spolubývajúci zo mňa nespúšťal zrak.

“Musíš na mňa stále čumieť?” Nemusím, ale chcem. V očiach sa mu zablyskla odpoveď. Po útrpnej ceste som napokon slávnostne prisal pery ku kohútiku a vylogal aspoň liter vody. Cítil som uspokojenie a zadosťučinenie. Víťazne som sa uškeril na spolubývajúceho. Odsávanie zakašľalo a po chodbe prešiel starec jednou rukou sa opierajúc o barlu a druhou do seba tlačil kus čokoládovej torty. V žalúdku mi zažblnkotalo ako v studni.

 

O hodinu mi zavolala matka.

 

“No ako sa mi máš? Dlho si sa neozval? Ešte sa učíš?” začala.

“Hej, učím.”

“Potom to oslávime, a kedy máš druhé štátnice?”

“O mesiac.”

“No to je času dosť, hlavne sa nestresuj.”

“Neboj všetko je v pohode. To zvládnem.” Rozhliadol som sa po nemocničnej izbe.

“Čo to tam hučí? U vás je búrka?”

“To je telka” Zazrel som na odsávanie a ďalej sa venoval nenútenej konverzácii. Ruka sa mi jemne triasla, no pomaly som už do nej dostával cit.

“No a ako sa máš?”

“Veď to si sa už pýtala.”

“No a ako teda?”

“Čo ja viem.”

“Ty nevieš ako sa máš?”

“Ale tak ujde to.” Vtedy som si uvedomil, že moje telo pracuje organizovane a snaží sa ma zničiť premyslene a postupne. Najskôr hruď, plecia, krk, ruky...zo žalúdku sa mi vydral zvuk pripomínajúci psie zaštekanie. Spolubývajúci zbystrel.

“Mal by si ísť niekedy pozrieť otca.”

“Veď som tam bol na Dušičky.”

“Bol by na teba hrdý.”

“Mami musím končiť, mám toho ešte veľa.”

“Dobre, tak sa opatruj.”

“Díky mami, čau.” Zložil som, nahol sa cez posteľ, pritiahol k sebe plastový odpadkový kôš a vyvracal do neho plus-mínus liter vody zmiešanej so žalúdočnou kyselinou. Nemal som odvahu sa pozrieť na vedľajšiu posteľ.

 

Nasledujúce ráno som sa cítil skvele. Infúzia zabrala a cítil som sa dobre ako nikdy predtým. Rozhodol som sa preskúmať okolie. Vyštveral som sa z postele a vzal zo sebou môjho nerozlučného spoločníka – stojan s infúziou. Nemocničná chodba bola dlhá a natretá mdlou zelenou farbou. Neóny ticho bzučali. Dostal som sa do vyľudnenej spoločenskej miestnosti. Začal som si v hlave opakovať učivo z marketingu, no po hodinke som zistil, že na ďalšie vzdelávanie potrebujem učebnice. Na obed sa “spoločenská” zaplnila dôchodcami. Jedna polovica sa začala zabávať spoločenskými hrami a druhá zapla televízor, čo pre mňa znamenalo to isté, ako by mi vrazili nôž medzi lopatky. Hlasitosť bola samozrejme na maxime a dôchodcovia zhypnotizovaní uhladeným vystupovaním reportérky.

“Slepák?” spýtal sa ma chlap, ktorý mal už dávno po osemdesiatke a z úst mu tiahol nasladlý pach dukátových buchtičiek.

“Nie.”

“Máš slepák?” Hovoril pomaly a ťahavo..

“Nie, nemám slepák.”

“Vieš, že som zažil vojnu?” Odhryzol si zo suchého rožka, ktorý schovával pod županom.

“To nepochybujem.”

“Mal som dvanásť a v pivnici sme schovali Nemca.”

“Prečo?”

“Lebo mal ruskú uniformu.”

Starec sa odmlčal, no pokračoval.

“A ten Nemec ma naučil jednu životnú pravdu.”

“Akú?”

“Frauen sind wie der Krieg. Wenn Sie in das falsche Loch, so dass du tot bist.”

“A to je čo?”

“Ženy sú ako vojna. Ak sa trafíš do zlej diery, si mŕtvy.”

Usmial som sa, no dedo na mňa ďalej hľadel s vážnou tvárou a hryzkal rožok.

“A to vám nebolo čudné, že Rus hovorí po nemecky?”

“Bolo, ale mysleli sme si, že to vedia všetci Rusi.”

Vtedy som dostal neodolateľnú chuť na cigaretu.

 

O desiatej bola večierka. Väčšina osadenstva zaľahla už oveľa skôr. O pol jedenástej som sa vyplížil z izby, prešiel cez chodbu a nasadol do výťahu. Stlačil som prízemie a obzeral sa v zrkadle, ktoré zaberalo jednu celú stenu. Oproti mne stál človek, ktorého som ledva spoznal. Vlasy strapaté, ešte trochu ulepené od potu, pokožka pomaly začala naberať zdravú farbu...Hodil som očkom na stojan s infúziou, bolo to až komické. Na treťom sa otvorili dvere a do vnútra vstúpil zavalitý muž v bielom plášti. Premeral si ma pohľadom a zahniezdil sa v rohu.

“Nedá sa spať?” Opýtal sa.

“Som nočný vták” Až neskôr som si uvedomil, ako to muselo hlúpo vyznieť. Doktor sa len trochu nútene pousmial. Na prízemí sme obidvaja vystúpili a vydali sa opačným smerom. Ocitol som sa vo vstupnej hale, ktorá zívala prázdnotou. Po stranách boli roztrúsené malé obchodíky, ktoré už dávno mali po otváracích hodinách. Niektoré boli opatrené len zámkou či reťazou, no iné dokonca sťahovacou kovovou roletou. Pri pohľade na prázdnu halu mnou prešiel smútok...potreboval som si zapáliť. Holt, je to princíp, na ktorom pracuje ľudská myseľ, keď mu je najhoršie, tak na svoje zlozvyky ani len nepomyslí, no trochu sa mu polepší a hneď hľadá prvú trafiku. Prepadla ma skepsa. Začal som byť nervózny, tekutina v sáčku na stojane, ktorý som za sebou ťahal ako siamské dvojča, sa nepokojne prelievala zo strany na stranu. Napokon mi napadlo, že predsa v celej nemocnici musí byť nejaký non-stop. Ako som neskôr zistil, viac som sa mýliť nemohol. Zmizol som zo smutnej haly a blúdil postrannými uličkami. Cítil som sa ako v dome duchov. Neprešlo ani desať minúť a pokojne som mohol vyhlásiť, že som sa stratil. Nejakým zázrakom som sa ocitol na patológii, toto zistenie ma mierne vystrašilo a tak som vbehol do prvých dverí, ktoré sa mi ponúkli do cesty. Predo mnou sa rozprestierala široká nekonečná chodba, ktorou sa šírilo neidentifikovateľné hučanie. Koliesko na infúzii takmer nebolo počuť. Nakukol som do prvých dverí. Miestnosť pripomínala menší hangár plný pračiek, v ktorých rotovalo špinavé prádlo. Do zvuku pračiek sa zamiešal nový zvuk, melódia. Nástroj som spočiatku nevedel identifikovať. No bolo tu ešte niečo, pár krát som potiahol nosom a vystrelil preč z miestnosti. Hluk práčok začal slabnúť. Zabudol som, že nie som práve v najlepšej kondičke a oprel som sa o stojan s infúziou. Kvílenie nástroja pripomínalo stenanie raneného zvieraťa. Vbehol som do izby osvetlenej stolovou lampou a zamrzol. Za stolom sedel chlap s vyloženými nohami. Toto zistenie ma mierne vyviedlo z miery, keďže som sa poslednú polhodinku stal Robinsonom Crusoeom uväzneným v spleti zabudnutých nemocničných chodieb. Myslel som si, že len ja jediný mám práva na samotu. Chlap mohol mať okolo päťdesiatky a viac než polku tváre mal pokrytú hustou bradou. Kvílenie prestalo, položil saxofón na stôl, no cigaretu stále zvieral v ruke. Potiahol si.

“Áno?” Opýtal sa.

“Nemáte náhodou ešte jednu?”

Prebehol pohľadom od infúzie, cez moju nemocničnú rovnošatu až po strhanú tvár.

“Jasné.”

Podal mi cigaretu a škrtol postriebreným „zippáčom“. Vtiahol som dym a takmer sa rozkašľal, no moja chuť vyfajčiť ju až po filter bola silnejšia ako všetky kašle a chrchle sveta. Mlčky na mňa hľadel a pravačkou hladkal saxofón.

“Môžem si na chvíľu sadnúť?”

Prikývol. Ja som spokojne fajčil a bradáč zo mňa hodnú chvíľu nespustil pohľad. Po chvíli opäť začal hrať a zviera sa opäť rozkvílilo.

 

Ďalší deň som sa cítil ešte lepšie ako deň predtým. Na vizite som sa spýtal doktora s okuliarmi, kedy ma pustia domov.

“Musíme vylúčiť slepé črevo.” Odpovedal.

V ten deň ma odpojili od infúzie a naordinovali normálnu stravu. Teda o normálnosti môjho obeda by sa dalo diskutovať, ale aspoň sa už nejednalo o vnútrožilné dopovanie vitamínmi a živinami.

Obsah plastového kelímka som v nekonečných intervaloch miešal lyžičkou, akoby som čakal, že sa zmení na prepečené kuracie stehno. Spolubývajúci do seba pchal niečo podobné zeleninovému rizotu a samozrejme zo mňa nespúšťal pohľad.

“Drž hubu.” Zavrčal som na neho a nabral si rozriedenú kašu a preglgol. Nechutila až tak zle. Odsávanie neprestajne burácalo a mne sa zdalo, že niekde za tým lomozom a dunením počuť tiché syčanie nočného nástroja.

 

“Mám rád saxík.” Potiahol som si z cigarety. Bradáč prestal hrať.

“Neznášam, keď ho tak volajú...a okrem toho je to klišé.”

“Čo je klišé?” Mrvil som zvyšok cigarety medzi ukazovákom a palcom.

“Každý má rád saxofón, je to jeho najobľúbenejší nástroj, no nepozná s ním jednu poriadnu skladbu.”

“Viete zahrať Garryho Raffertyho?”

Bradáč si zapálil cigaretu a oblizol si hornú peru.

“Viem, ale to je tiež klišé...niekto pozná Raffertyho a už si myslí, že je dáky fajnšmeker”

“Nie som fajnšmeker.”

Chvíľu sme potichu fajčili a z diaľky bolo počuť vrčanie práčok.

“Tak čo sa ti stalo?”

“Hm?”

“Ľudia sa nedostávajú do nemocnice keď sú zdraví.” Bradáč sa postavil, otvoril chladničku a vybral z nej pivo v plechovke.  Mňa neponúkol. Ozvalo sa zasyčanie.

“Jeblo ma.” zamrmlal som.

Bradáč sa posadil.

“Raz jeblo aj môjho oca. Celý deň ťukal do stroja. Prepisoval dáke účtovné knihy. Káva a ciga, to boli jeho raňajky. Raz tak zase sedel za stolom a písal, keď ho zrazu prehlo vzad a hlavou vrazil do pár kláves, ktoré naraz klepli po papieri.” Bradáč si usrkol z piva a pokračoval.

“Po troch dňoch sa pozviechal a podišiel ku stroju a vytiahol z neho papier. Zapozeral sa na ten hlúčik písmen, do ktorých vtedy drbol hlavou. Vieš čo povedal?” So zaujatím sa na mňa pozrel, akoby čakal moju odpoveď. Mlčal som.

“Povedal: Zase to budem musieť prepísať.”

Bradáč sa zavrtel na nepohodlnej drevenej stoličke.

„Z čoho sa ti to stalo?” Opýtal sa.

„Z učenia.”

„Z učenia?”

Prikývol som.

„Tak sa neuč.” Bolo zrejmé, že chce z témy dostať čo najviac.

„To nie je také ľahké.”

„Prečo by nebolo? Proste prestaň.”

„Tak vy prestaňte fajčiť.”

„To nie je také...” Bradáč sa zasekol a odpil si radšej z piva.

„Budeš mať z toho dačo?” Pokračoval.

„Dva tituly.”

„Dva?”

„Robím si dve školy.”

„A to znamená?”

„To neznamená vôbec nič.”

Chlapík chytil saxofón a položil si ho do lona.

„Na čo robíš niečo, čo nič neznamená?” Prešiel bruškom palca po hudobnom nástroji.

„Asi si chcem niečo dokázať.”

„Čo potom, keď si to dokážeš?”

„Potom?”

Zamrzol som. Po obvode pivovej plechovky stekala biela pena. Čo potom?

„Potom si budem chcieť dokázať niečo iné.” Odpovedal som a bradáč začal hrať. Sedel som a rozmýšľal. Cítil som sa príjemne, ale niečo mi hlodalo v hlave. Povedal som si, že sa uvoľním, dofajčím cigaretu a vychutnám si Raffertyho, ktorý úspešne prehlušil zvuk práčok.

 

 

Nasledujúce ráno mi na vizite doktor oznámil, že to nie je slepé črevo. Za pätnásť minút som sa pobalil a opláchol si tvár. Vychádzal som z izby, keď sa zo susedovej postele ozvalo niečo  ako: „uhm...” Otočil som sa.

„Ja som inak Milan.” Povedal spolubývajúci príjemným hlasom. Predstavil som sa aj ja a podali sme si ruku. V živote som Milana už nevidel.

 

Keď som vyšiel z nemocnice rozhodol som sa, že sa domov prejdem pešo. V strede cesty ma zastihol lejak. Pamätám si, že v ten moment som si posledný krát spomenul na hlučné odsávanie v nemocničnej izbe. Oblohou preletel blesk a zaliezol za neďalekú horu. Okolo mňa sa rozbubnovalo nekonečné more kvapiek. Siluetu mesta zahalilo hrubé mliečne sklo. Zhlboka som vdýchol sviežosť búrky. Páčilo sa mi, že sa celý svet ponoril do rovnakej šedej, prestali existovať rozdiely, odtiene, kontrasty...kvapky ma šteklili po odhalených rukách, oblečenie do sekundy premoklo a prilepilo sa na pokožku. Účes mi spľasol na čelo a do očí mi vtekala dažďová voda zmiešaná s potom. Uvedomil som si, že mám vlhko už aj v topánkach. Dažďové kvapky sa melodicky rozbíjali o lesknúci sa chodník. Kvapky sa prelievali do kvapiek, voda zostávala vodou... masa sa rozbíjala a spájala. Bol to kolobeh, ktorý mi učaroval. Zastavil som sa a kochal sa ďalším rozkonáreným elektrickým výbojom, ktorý preťal nebo. Nevadilo mi to. Vedel som, že dnes večer si zopakujem všetky tri okruhy a zaspím s knihou na tvári a ráno budem pokračovať v tej istej nekonečnej odysey, ale teraz...teraz mi vôbec nevadilo, že zmoknem ako myš.